Čo s uhynutými včelstvami?

Napriek tomu, že včelári sa snažili dodržiavať všetky zásady úspešného zazimovania včelstiev, aj v tomto roku došlo k početným výpadkom či už v období zakŕmenia, alebo krátko po ňom. Dôvody sú jasné, veď boli publikované vo viacerých odborných periodikách a na stretnutiach včelárskych odborníkov. Vyplývajú z rekordne nízkych znášok a fyziologického hladu, intoxikácií kontaminovanou potravou – najmä peľom a jeho deficitom, ale hlavne z premnoženia klieštikov a plošného rozšírenia viróz (nezriedka spolu aj 3 virózy v jednom úli: ABPV, DWV-A, SBV…), enormného jarného rojenia, hladu pred zakŕmením a i. Na mnohých včelniciach zostali úle bez včiel, postupne uhynuli aj rabujúce včely a sklamaní chovatelia s bôľom likvidujú prebytky zimných zásob v mŕtvych včelstvách. Ako by mali postupovať?

Prednostne by sa mali uistiť aké boli hlavné dôvody hromadnému výpadku včiel. Tu najčastejšie robia chybu začiatočníci a neskúsení včelári, ktorým je to už jedno, veď sa im rozplynuli sny o výnosnom koníčku a mnohí zanevreli na včely, vrátane toho, čo po nich zostalo. Opustené úle sa stávajú zdrojom ľahko prístupných zásob, ale i chorôb a nezriedka aj nebezpečných. Preto prvým krokom, ktorý musí urobiť každý včelár, je čo najskôr včelotesne uzavrieť letáč úľa, aby sliedičky alebo osy nemohli vniknúť do úľa. V období zakrmovania bol v tomto roku nápor sliedičiek taký masívny, že na mnohých včelniciach bolo nevyhnutné zúžiť letáče na 1 až 2 včely, čo sa vyhrotilo v lokalitách s vysokou koncentráciou včelstiev. Po zakŕmení sliedenie ustalo a s príchodom chladných dní na kolabujúce včelstvá poukazovali len osy, ktoré hromadne vnikali cez nestrážené letáče, aby si z úľov bez včiel odniesli zásoby.

Dezinfikovať a hľadať príčiny

Ďalším krokom je rozobrať včelstvo a odstrániť z úľa mŕtve včely, plásty a ostatné príslušenstvo. V prípade úhynu včiel na varroózu a virózy gro včiel hynie v prírode a v úli ostáva iba mŕtva matka a torzo robotníc. Keď matky v úli niet, je vysoko pravdepodobné, že uhynula ešte pred kolapsom, či vyrabovaním, čo mohlo byť štartovacím impulzom rabovania. Mŕtve včely a melivo z úľa vymetieme a spálime. Plásty roztriedime na zásobné, panenské a žemľovej farby, prípadne priehľadné, t.j. tie, cez ktoré proti svetlu vidíme prsty rozovretej dlane. Ostatné nepriehľadné, zbortené, či s nekvalitným dielom vytopíme na vosk. Staré čierne dielo a plásty s uhynutým plodom spálime. Úle (dno a nadstavky) mechanicky očistíme, opálime plameňom, vydezinfikujeme 5% lúhom sodným, alebo draselným a po opláchnutí čistou vodou necháme vysušiť na slnku. Pokiaľ sa nejedná o nebezpečnú nákazu možno miesto lúhu použiť BATUR, alebo 20% roztok sódy… Baturom možno ošetriť aj mladé a zánovné plásty, ak ich máme nedostatok. Na jar ich možno použiť až po dôkladnom vypláchnutí vodou a vysušení. Vysušený úľ natrieme farbou. Na zimné uskladnenie je najvhodnejšie skladovať plásty v suchom chladnom priestore (podchladený sklad), kde pri teplotách nižších ako 10°C sa larvy víjačky a zavíjača nevyvíjajú. Ak taký nemáme, sme nútení chrániť plásty buď zmrazovaním, alebo chemicky. Napr. pri sírení plástov v uzavretom priestore použijeme 2 knôty/m³, opakujeme 3x v intervale 8 – 10 dní. Pri ošetrení kyselinami dávkujeme 2 l kyseliny octovej/m³ priestoru, alebo 2 dcl k.o./1 nadstavok plný plástov, príp. 2ml k. mravčej 65% na1 l priestoru…Mne sa v ostatných 5 rokoch osvedčil prípravok B 401 – CERTAN, čo je koncentrovaný roztok Bacillus thuringiensis. Postrek rozprašovačom chráni plásty pred víjačkou min.1 rok a to aj pri izbovej teplote.

Častým sprievodným znakom mŕtvych včelstiev býva prítomnosť nevybehnutého plodu v plástoch. Pri podozrení na nebezpečnú chorobu je nevyhnutné splniť si ohlasovaciu povinnosť chovateľa voči RVPS, čo možno riešiť aj s pomocou AUVL (asistenta úradného veterinárneho lekára) v príslušnom regióne. Toho možno prizvať aj v prípade, že nie sme si istí o akú chorobu sa jedná. Napr. mnohí si mýlia symptómy mŕtveho plodu uhynutého na mor s vreckovitosťou plodu. Pri klinickej kontrole ako pomôcka poslúži tzv „zápalková skúška“, alebo „pinzetová skúška“. Pokiaľ možno uhynutú larvu vybrať z bunky v celosti pinzetou v podobe váčku naplneného tekutinou (čerstvý nález), alebo vo forme vyschnutého príškvaru v tvare gondoly (starší úhyn), jedná sa o vírusovú chorobu plodu (SBV) t.j. vreckovitosť. No keď uhynutú larvu nie je možné z bunky naraz vcelku vybrať a pri použití zápalky možno vytiahnuť vlákno dlhé aj niekoľko cm, potom s najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o bakteriálnu chorobu – mor včelieho plodu (MVP). To môže s určitosťou potvrdiť až ŠVPÚ Dolný Kubín, kam sa podozrivé vzorky posielajú. Pri potvrdení choroby a vyhlásení karantény striktne dodržiavame nariadenia RVPS vyplývajúce z aktuálneho Národného programu eradikácie MVP.

Hľadať ponaučenie

Z každej, aj včelárskej tragédie je potrebné vziať si ponaučenie a objektívne diferencovať akých chýb sme sa dopustili my a čo pokladať za vinu meniaceho sa prostredia. V prvom rade si odmietame priznať, že „na púšti“ sa včeláriť nedá. Aj keď u nás sa nejedná o piesočné, no stále sa rozširujú „púšte iného koloritu“: Zelené = prostredie bez včelej pastvy, zmulčované trávne porasty a i. Hnedé = rozsiahle oráčiny drasticky vysušujúce pôdu. Žlté = rozsiahle plochy repky a slnečnice opakovane striekané ochrannými prípravkami s repelentným účinkom. Na nich včely môžu nájsť pastvu až na konci kvitnutia vo forme medovice, no s obsahom toxínov z pôdy naakumulovaných po predošlých postrekoch. Príkladom môže byť rok 2020, keď na niekoľko sto hektárové plochy repky začal nálet včiel až pri jej dokvitaní (viď foto). Z uvedeného vyplýva, že mnohé, v minulosti včelársky výhodné lokality sa stali zradné, nevhodné pre trvalé stanovište včelstiev. Ak v minulosti aj pri hustom zavčelení (10 – 12 vč./km²) nebol problém s pastvou, chorobami a otravami dnes sa stav radikálne zmenil. V málo zavčelenej lokalite sa za bezpečné považujú včelnice do 40 včelstiev, v husto zavčelnenej max. do 20 včelstiev. Aj to len v prípade úzkej spolupráce vyspelých včelárov.

Za ďalší dôležitý nedostatok možno označiť pasivitu chovateľov pri zveľaďovaní včelej pastvy, ktorá poskytuje kvalitný nektár a peľ v rozhodujúcich fázach chovu t.j. na jar a v období odchovu zimnej generácie. Rovnako dôležité sú tlaky na riadiace orgány s cieľom vyššej ekologizácie krajiny a rastlinnej výroby. Vplyvom kumulovania podprahových toxínov v potrave matiek a trúdov dochádza k zníženiu potencie trúdov, vitality spermií a následne aj k predčasným úmrtiam, či výmenám matiek včelstvom. V exponovaných lokalitách ohrozujúcich existenciu včiel preto radšej včelnice nezakladať! Rizikovou sa stáva aj slabá diverzita chovu, t.j. odchov matiek „len z vlastnej včelnice“ bez osvieženia inou líniou, keď vplyvom opakovaného príbuzenského párenia sa dostaví zníženie imunity a vitality voči narastajúcemu tlaku vírusov a ostatných patogénov. Opakovanou chybou mnohých včelárov býva slabá obmena diela, kde dochádza k únave úľového prostredia a k intoxikácii včiel priamo z úľa. Mnohí chovatelia sa sústreďujú len na liečenie varroózy a nevyužívajú ostatné chovateľské, plemenárske a iné metódy tlmenia chorôb, ako množenie zmetencami a odložencami, pravidelné vyrezávanie trúdieho plodu, klietkovanie matiek pravidelná dezinfekcia a výmena úľov a i. Negatívnych faktorov možno lokálne nájsť aj viacej, no vysoké výpadky včelstiev nám signalizujú aby sme sa o včelstvá starali s väčšou zodpovednosťou ako doposiaľ.

Ing. Ján Kopernický

Tento článok ste si mohli prečítať v novembrovom vydaní časopisu Dymák. Stále ho nájdete na našich predajných miestach, prípadne si objednať predplatné časopisu podľa pokynov. A keď vy už časopis Dymák predplatený máte, môžete spraviť radosť aj priateľom touto darčekovou poukážkou.