Ako (ne)zvládame ázijských predátorov

V sobotu 7. marca sa v Bratislave stretli včelári na konferencii nazvanej Budúcnosť európskeho včelárstva s podtitulom Európske včely pod tlakom ázijských predátorov. Reč tak bola o sršňovi ázijskom, klieštikovi a čínskych výrobcoch „medu“. Ako totiž trefne poznamenal jeden z prednášajúcich odborníkov, Stanislav Jaš, jedným zo spôsobov ako ochrániť včely, je ochrániť si med.

Sršeň ázijský (Vespa velutina nigrithorax) spôsobuje problémy včelárom na juhu Európy, špeciálne vo Francúzsku, kde sa po prvý raz objavil v roku 2004. Matka dovezená na európske brehy nákladnou zaoceánskou loďou založila prvé hniezdo a o trinásť rokov neskôr už výskyt „čiernych sršňov“ zaznamenali aj v Taliansku, Belgicku, Španielsku, Portugalsku, Nemecku aj v Spojenom kráľovstve. Na Slovensku je tak jeho objavenie sa na scéne zrejme blízkou budúcnosťou a skúsenosti kolegov včelárov z Francúzska nám tak môžu padnúť vhod. Základný odkaz oboch prednášajúcich, Étienna Calaisa aj Jean-Luc Denéchéra, bol v podstate rovnaký: Byť pozorný, všímať si sršňov v prírode a vedieť rozoznať sršňa ázijského od nášho sršňa obyčajného. Jedinou zatiaľ účinnou zbraňou proti sršňovi ázijskému a jeho expandii je totiž fyzické ničenie jeho hniezd a kladenie pascí pre sršnie matky chystajúce sa zakladať nové hniezda.

Čím sa líšia?

Sršeň ázijský je oproti nášmu sršňovi o poznanie menší a černejší. Má čierny chrbát s oranžovým prúžkom na brušku, žltú tvár a žlté končeky nožičiek. Základný rozdiel je však v jeho chovaní – je totiž oveľa agresívnejší a má „pamäť“. „Ak sa teda pokúsite číhajúce jedince spred úľa odohnať, zapamätá si vás a keď pôjdete svoj pokus zopakovať, privíta vás útokom skôr ako sa stihnete priblížiť,“ hovorí Jan Ondrasik, včelár z francúzskej oblasti Lionu so slovenskými koreňmi, ktorý sa na konferencii tiež podelil o svoje skúsenosti. Včelárom robí ázijský sršeň starosti najmä preto, že na včelstvá útočia nie ojedinelými, pred letáčom číhajúcimi jedincami, ako to poznáme u nás, ale útočia v skupinách a na jeden letáč číha v jednom okamihu aj niekoľko desiatok čiernych sršňov. Každý z nich zabije počas dňa aj 50 včiel a úľ sú tak schopné zdecimovať za niekoľko dní. Včele odhryznú hlavu a bruško odnášajú do svojho hniezda. Najviac ich poteší včela vracajúca sa s peľovou znáškou.

Hľadanie účinnej ochrany

Aby včelári minimalizovali škody spôsobené sršňami ázijskými skúšajú okrem likvidácie hniezd a kladenia pascí aj rôzne ochrany letáčov vo forme sietí. Dôležitý je podľa francúzskych kolegov monitoring výskytu primárnych sršních hniezd, ich likvidácia a predchádzanie zakladaniu takzvaných hniezd sekundárnych. Tie sú totiž väčšie a z jedného primárneho hniezda môžu rojením vzniknúť ďalšie štyri. Pričom rádius matky je cca 30 kilometrov. S kladením pascí začínajú Francúzi už v polovici mája – ako lákadlo používajú napríklad mäso, sardinky ale aj čierne pivo zmiešané s ovocným sirupom, banánový džús či samčie feromóny.

Od chemických lákadiel a trávenia sršňov upustili, keďže tieto zabíjali aj iný hmyz respektíve vtáky, ktoré otrávený hmyz skonzumovali. Ako celkom vtipný spôsob, od ktorého ale tiež vo Francúzsku už upustili, je zostreľovanie sršních hniezd paintballovými guličkami naplnenými insekticídom. Ako nádejnou účinnou látkou sa naopak javí prírodný insekticíd z rimbaby obyčajnej. Nič to však nemení na tom, že v boji proti expandii čiernych sršňov ťahajú francúzski včelári stále za ten kratší koniec. Ale nie je to ich problém najväčší a najvážnejší.

Väčším problémom je klieštik a chémia

O účinnej ochrane včelstiev pred klieštikom už boli popísané milióny strán a odprednášané milióny minút. Aj v Bratislave patrilo klieštikovi a téme venovanej boju proti nemu čestné miesto. Viac ako o použití konvenčných látok na báze amitrazu, tau-fluvalinatu alebo kyselín mravčej či šťavelovej však bola reč o hypertermii. Kordinárkou konferencie totiž bola Helena Proková, editorka projektu Blesabee a včelárka, ktorá sama túto metódu ošetrovania včiel praktizuje. Pochybnosti včelárov o jej využiteľnosti vo väčších chovoch sa snažili rozptýliť tak Wolfgang Wimmer, vynálezca prístroja Varroa Controller ako aj rakúsky včelár Kurt Tratsch obhospodarujúci približne 300 včelstiev. Z ich slov vyplynulo, že pri využití duplexnej klietky, po ktorom stačí dávať do termobedne len dva zaplodované rámiky z každého úľa, sa ošetrovanie dá zvládnuť, no samozrejme treba chcieť. Ich skúsenosti na záver výstižne glosoval Pavel Fiľo, riaditeľ SOŠ Pod Bánošom, slovami, že o niekoľko rokov už možno nebude otázka stáť tak, či chceme včelám venovať viac času, alebo nie, ale bude to už jednoducho nevyhnutnosť.

Boj proti chémii a postrekom „zvnútra“

Podľa už spomenutého prednášajúceho Jana Ondrasika je však väčším problémom ako sršeň aj ako klieštik chémia a pesticídy využívané v poľnohospodárstve. Na konferencii predstavil zaujímavý koncept svojho „boja“ proti tejto hrozbe. „Poľnohospodárske firmy musíme dostať na našu stranu, presvedčiť ich zvnútra. Aj v nich pracujú len ľudia a tým rovnako ako nám záleží na životnom prostredí. Treba s nimi viesť dialóg,“ hovorí Jan, ktorý naozaj svoj pôvodný spor s koncernom Bayer pretavil na spoluprácu. Na dvore, v sídle tejto firmy, dokonca dnes majú včely.

„Začalo sa to veľkým úhynom včiel francúzskych včelárov, ktorý nastal po postreku rastlín jedným z výrobkov tejto firmy. Aj ja som mal v roku 2004 až 99% úhyn včelstiev. Mohli za to postreky proti komárom a ich stopa nás priviedla k firme Bayer. Na rokovaniach s vedením ich firmy som zistil, že aj medzi ich zamestnancami sú včelári. Začali sme spolu hovoriť a našli sme spoločnú reč. Firma teraz tvrdí, že sa chcú vrátiť k starému spôsobu hospodárenia. Tomu ale predchádzal zaujímavý súdny spor – včelári dali na súd úhyn včelstiev v slnečnici, ale prehrali. Bayer totiž nakúpil 40 včelstiev a umiestnil ich do stredu veľkých slnečnicových polí a tieto striekal kritizovanou látkou. Včely prežili a súd tak argumenty včelárov neuznal. Kládli sme si otázku ako je to možné? A prišli sme na fintu, ktorú použili. Úle totiž umiestnili do polí, na ktoré vysiali slnečnicu neatraktívnu pre včely. Teda semená odrody, ktorá nemeduje a včely tak ich kvety ignorovali a postreku sa tak vyhli a prežili. Keď sme tento úskok odhalili a na rokovaní s koncernom pohrozili medializáciou a škandálom, ich prístup sa zmenil. Sľúbili nápravu a ekologickejšie riešenia, kým sa ale zmení realita, to potrvá roky,“ uzatvára Jan Ondrasik.

Ochráňme si med, ochránime tak aj včely

Posledným zahraničným rečníkom na konferencii bol včelár Stanislav Jaš, pôvodom z Moravy, dnes žijúci vo Fínsku. Ako agronóm je aj členom pracovnej skupiny Copa-Cogeca pre med v Bruseli a disponoval tak obdivuhodnou zbierkou grafov a štatistík dokumentujúcich produkciu, vývoz, dovoz, cenotvorbu a samotné ceny medu. Svoje materiály, ktoré by vydali na jedno aj dve monotematické vydania časopisu, nám sľúbil poskytnúť a tak sa k problémom, ktorým med a jeho výrobcovia čelia určite vrátime. Spomenúť chcem, v kontexte ázijských predátorov, iba tému falšovania medu, pri ktorej Stanislav Jaš nepriamo ukázal prstom na Čínu. Kým v samotnej Číne totiž stojí kilogram medu v prepočte cca 13 eur, ten med, ktorý Peking exportuje do celého sveta stojí cca 2 eurá. Prečo ho Číňania nepredajú u seba doma za 13 eur, ale vezú ho do Európy kde ho predajú za 2 eurá? Odpoveď je zrejme vo vynáleze, glukózovom sirupe, ktorý sa predáva za cca 1 euro/liter a jeho prítomnosť v mede je prakticky nezachytiteľná. „Medy“ z Číny podľa odhadu Stanislava Jaša obsahujú cca 70% tohto sirupu a 30% medu. Aj preto je podľa neho prioritnou otázkou pre európskych poľnohospodárov a včelárov tlak na reguláciu dovozu medu a sprísnenie kontroly jeho pôvodu. Ak totiž med zostane vzácnou a cenenou komoditou a nie len sladkým sirupom, zostane vzácnym a ceneným aj hmyz, ktorý ho produkuje – teda včela.

Michal Petruška

Viac o konferencii Budúcnosť európskeho včelárstva a rozhovory s prednášateľmi Jurajom Toporčákom a Janom Ondrásikom nájdete v aprílovom vydaní časopisu Dymák. Nájdete ho na týchto predajných miestach alebo návod ako si ho môžete predplatiť nájdete tu.